Dramatické rozšírenie internetu v posledných dvadsiatich rokoch prinieslo so sebou nové úlohy a výzvy v oblasti ľudských práv, najmä pokiaľ ide o vyváženie slobody médií a slobody prejavu na jednej strane s právom na súkromie a ochranu osobných údajov na strane druhej.

Nech sa považujeme za akokoľvek neznáme osoby, keď napíšeme svoje meno do vyhľadávacieho nástroja, môžeme dostať množstvo výsledkov o sebe na stránkach sociálnych médií, v správach, či v iných formách informácií. Väčšina z nás má digitálnu totožnosť pozostávajúcu z fragmentov minulosti a súčasnosti, ktoré (ako stopa) zostávajú na internete. Túto digitálnu totožnosť vedome alebo nevedome používajú iní aktéri na internete na účely, o ktorých nemusíme nič vedieť.

Odhalenia Edwarda Snowden z roku 2013 o sledovacích programoch, ktoré prevádzkuje Národná bezpečnostná agentúra USA a britská GCHQ zvýšili obavy o ochranu nášho práva na súkromie a ochranu osobných údajov v Európe.

Právo na súkromný život a právo na ochranu osobných údajov sú chránené právom EÚ a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ani jedno však nie je absolútne – za istých okolností možno obmedziť vaše právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov.

Vládne sledovacie programy využívali tieto výnimky a hovorili o národnej bezpečnosti, aby zdôvodnili zásahy do súkromia. Je veľmi ťažké spochybniť tieto obmedzenia, keďže informácie o nich sú tajné.

Vývoj práva byť zabudnutý na internete tiež vznáša vážne otázky o úlohe súkromných spoločností pri rozhodovaní o tom, kedy došlo k porušeniu práva.

Právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov sú práva chránené článkami 7 a 8 Charty základných práv EÚ. Právo na súkromný život je v európskom priestore a vo všetkých členských štátoch EÚ takisto chránené článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Smernica o ochrane osobných údajov schválená v roku 1995 taktiež upravuje ochranu osobných údajov v EÚ. Smernica vyžadovala, aby členské štáty EÚ schválili vnútroštátne zákony o ochrane osobných údajov.

Smernica o ochrane osobných údajov z roku 1995 zabezpečuje, že jednotlivci majú silné práva, pokiaľ ide o spracovanie a dohľad nad údajmi, ktoré sa ich priamo týkajú. Medzi tieto práva patrí právo namietať proti spracovaniu údajov a právo na prístup k vlastným osobným údajom. „Dozorný orgán“ musí dohliadať na to, aby sa informácie zbierali pre „špecifikované, explicitné a zákonné účely,“ a musí urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby zabezpečil, že údaje sú presné a upraviť ich alebo vymazať, ak to tak nie je.  Smernica o ochrane osobných údajov však ukladá členským štátom povinnosť poskytnúť niekoľko výnimiek v prípadoch verejného záujmu. Rovnaké normy na ochranu osobných údajov neplatia napríklad, keď ide o novinárske, umelecké alebo literárne prejavy.

Súdny dvor Európskej únie nedávno rozhodol, že „právo na ochranu osobných údajov nie je (…) absolútne právo, ale treba ho zvážiť v súvislosti s jeho funkciou v spoločnosti,“ a malo by sa merať na základe princípu proporcionality. Predovšetkým sloboda prejavu sa často dostáva do rozporu s právom na ochranu osobných údajov vzhľadom na jej povahu ako ďalšieho základného práva, ktoré na rozdiel od, dajme tomu, zákazu mučenia alebo otroctva nie je absolútne a treba ho „vnímať vzhľadom na jeho spoločenský účel.“ 

Režim ochrany osobných údajov EÚ tiež prechádza revíziou. V roku 2012 Európska komisia navrhla nové nariadenie o ochrane osobných údajov, ktoré by malo harmonizovať spôsob, akým členské štáty chránia osobné údaje, výslovne obsahovať aj právo byť zabudnutý na internete, ktoré by ukladalo firmám z tretích krajín ponúkajúcim svoje služby Európanom, aby dodržiavali pravidlá EÚ na ochranu osobných údajov.